MAJDAL SHAMS, Golanské výšiny — Štyri sestry sa zhromaždili pri ceste, naťahujúc krky, aby nahliadli ďaleko za plot vystužený žiletkovým drôtom, ktorý sa vinul cez horu. Jedna si vyzliekla bundu a pomaly ňou mávala nad hlavou.
V diaľke sa z úbočia horúčkovito vlnila malá biela škvrna.
„Vidíme ťa!“ zvolala Soha Safadi vzrušene do mobilu. Nakrátko sa zastavila, aby si utrela slzy, ktoré začali tiecť. „Aj nás vidíš?“
Drobná škvrna na kopci bola Sohova sestra Sawsan. Oddelila ich vojna a okupácia, osobne sa nevideli 22 rokov.
Šesť sestier Safadi patrí ku komunite Drúzov, jednej z najizolovanejších náboženských menšín na Blízkom východe. Jeho obyvateľstvo sa rozprestiera v Sýrii, Libanone, Izraeli a na Golanských výšinách, skalnatej náhornej plošine, ktorú Izrael obsadil zo Sýrie v roku 1967 a anektoval ju v roku 1981. USA sú jedinou krajinou, ktorá uznala izraelskú kontrolu; zvyšok sveta považuje Golanské výšiny za okupované sýrske územie.
Izraelské zabratie Golanských výšin rozdelilo rodiny.
Päť zo šiestich sestier Safadi a ich rodičia žijú v Majdal Shams, drúzskom meste vedľa nárazníkovej zóny vytvorenej medzi Izraelom kontrolovanými Golanskými výšinami a Sýriou. Ale šiesty, 49-ročný Sawsan, sa pred 27 rokmi oženil s mužom z Jaramany, mesta na okraji sýrskeho hlavného mesta Damask, a odvtedy žije v Sýrii. Majú pozemky v nárazníkovej zóne, kde pestujú olivy a jablká a tiež udržiavajú malý domček.
Keďže v priebehu rokov bolo povolených len veľmi málo návštev príbuzných, neďaleký kopec bol nazvaný „Shouting Hill“, kde sa rodiny zhromažďovali na oboch stranách plota a používali reproduktory, aby sa navzájom rozprávali.
Táto prax upadla, keďže internet sprístupnil videohovory, zatiaľ čo sýrska vojna, ktorá sa začala v roku 2011, sťažila ľuďom na sýrskej strane dosiahnuť nárazníkovú zónu.
Od pádu režimu sýrskeho prezidenta Bašára Asada 8. decembra však rodiny ako Safadiovci začínajú túto prax oživovať. Držia sa nádeje, akokoľvek slabej, že zmena režimu bude predzvesťou uvoľnenia obmedzení medzi Izraelom kontrolovanou oblasťou a Sýriou, ktoré ich tak dlho zdržiavali pred ich blízkymi.
„Bolo to niečo trochu iné. Vidíš ju osobne. Zdá sa, že by ste tam mohli byť za dve minúty autom,“ povedala 51-ročná Soha Safadiová v stredu po tom, čo na kopci uvidela škvrnu, ktorá bola jej sestrou. „Toto je oveľa lepšie, oveľa lepšie.“
Od Assadovho pádu sestry každý deň prichádzajú k plotu, aby videli Sawsan. Dohodnú sa telefonicky na konkrétny čas a potom uskutočnia videohovor a zároveň sa snažia zahliadnuť jeden druhého cez kopec.
„Bola veľmi maličká, ale videl som ju,“ povedal Soha Safadi. „Bolo tam veľa zmiešaných pocitov – smútok, radosť a nádej. A ak Boh dá, ak Boh dá, čoskoro, čoskoro ju uvidíme“ osobne.
Po Assadovom páde sa izraelská armáda pretlačila cez nárazníkovú zónu až do samotnej Sýrie. Dobyla vrch Hermon, najvyššiu horu Sýrie, v arabčine známu ako Jabal al Sheikh, na svahoch ktorej leží Majdal Shams. Nárazníková zóna je teraz úľom vojenských a stavebných aktivít a Sawsan sa nemôže priblížiť k plotu.
Aj keď je príliš skoro povedať, či sa roky nepriateľských vzťahov medzi oboma krajinami zlepšia, zmeny v Sýrii vyvolali nádej pre rozdelené rodiny, že sa možno, len možno, budú môcť opäť stretnúť.
„Táto vec nám dala nádej… že sa môžeme vidieť.“ Aby sa všetci ľudia v rovnakej situácii mohli stretnúť so svojimi rodinami,“ povedala ďalšia sestra, 53-ročná Amira Safadi.
No vidieť Sawsana cez kopec, len kúsok odtiaľto, je pre sestry tiež neuveriteľne bolestivé.
Pri mávaní plakali a plakali ešte viac, keď ich sestra telefonovala ich synovcovi, 24-ročnému Karamovi. Stretli sa s ním iba raz, počas rodinného stretnutia v Jordánsku. Mal 2 roky.
„Bolí to, bolí to, bolí to v srdci,“ povedala Amira Safadiová. „Je to tak blízko a ďaleko zároveň. Je to, akoby tu bola a nemôžeme sa k nej dostať, nemôžeme ju objať.“